Hudobný festival Wilsonic bol kedysi pýchou Bratislavy. Okrem miestnych fanúšikov eklektronickej alternatívy si postupne začal získavať aj návštevníkov z okolitých krajín a uznanie svetovo uznávaných publikácií. Pre bežného návštevníka prebiehalo ôsme vydanie festivalu v roku 2009 bez problémov a naznačovalo ešte veľkolepejšiu budúcnosť. Napriek tomu sa čosi zlomilo a festival opustili povrchní mecenáši. Na tri roky upadol do bezvedomia, z ktorého sa preberal len na menej náročnú organizáciu klubových podujatí.
Festival síce stratil mecenášov, ale nie priaznivcov svojej značky. K ich poteche bol ohlásený návrat Wilsonicu z umelého spánku. Z postupne zverejňovaného programu bolo zjavné, že festival oživuje aj staré spojenia a buduje na menách, ktoré už s festivalom mali aktívnu skúsenosť. Našťastie si Wilsonic vybudoval zázemie, ktoré síce z časti stojí na hudobnej dramaturgii, ale zároveň aj na sociálnom kontexte - ako platforma spájajúca určité komunity, ktorá v svojej doméne nemá v Bratislave mnoho konkurencie. Mierna recyklácia programu tak nebola bariérou pre empatické publikum, ktoré prišlo podporiť "svoj" festival.
Festival a organizácia
Festival sa odohral 15.-16. júna v záhrade Design Factory v centre Bratislavy a navštívilo ho odhadom niečo cez 1000 ľudí. Záhrada umožnila dostatok priestoru na postavenie dvoch pódií - väčšieho "LIVE" a menšieho "CLUB" - a zároveň bola hudbe vyhradená aj jedna z miestností Design Factory, pod názvom "ROOM". Vzhľadom na blízkosť sa LIVE a CLUB striedali, program plynule nadväzoval, zatiaľ čo v ROOM išli celý čas paralelne najmä slovenské live acty.
Organizácia festivalu po formálnej stránke bola výborná. Plynulý program, príjemné prostredie, "neviditeľná" SBS, dostatok výberu citronád... Wilsonic je organizačné zvládnutý festival. Zopár výhrad mám k obrazovej a zvukovej hygiene. Nad LIVE išla počas celého večera projekcia, pričom najčastejšie to znamenalo v slučke bežiace promo video na aktuálny festival. Z pôvodne vábivého spotu sa tak stal po čase nepríjemný vizuálny smog a daný priestor by mohol byť využitý krajšie/praktickejšie. Namiesto vizuálnej vaty ako bol spot, prípadne jeho kolega "mac_osx_lion_space_wallpaper.jpg", mohli byť na mieste napríklad reklama na Gonjasufiho, zostrih z minulých Wilsonicov, projekcia nádejných VJov alebo zábery skáčuceho koňa. Ďalšia vizuálna výhrada smeruje k necitlivej práci so svetlami, ktoré napríklad v ROOMe nepríjemne svietili do očí.
Organizácia festivalu po formálnej stránke bola výborná. Plynulý program, príjemné prostredie, "neviditeľná" SBS, dostatok výberu citronád... Wilsonic je organizačné zvládnutý festival. Zopár výhrad mám k obrazovej a zvukovej hygiene. Nad LIVE išla počas celého večera projekcia, pričom najčastejšie to znamenalo v slučke bežiace promo video na aktuálny festival. Z pôvodne vábivého spotu sa tak stal po čase nepríjemný vizuálny smog a daný priestor by mohol byť využitý krajšie/praktickejšie. Namiesto vizuálnej vaty ako bol spot, prípadne jeho kolega "mac_osx_lion_space_wallpaper.jpg", mohli byť na mieste napríklad reklama na Gonjasufiho, zostrih z minulých Wilsonicov, projekcia nádejných VJov alebo zábery skáčuceho koňa. Ďalšia vizuálna výhrada smeruje k necitlivej práci so svetlami, ktoré napríklad v ROOMe nepríjemne svietili do očí.
Hudba
Wilsonic kombinuje koncerty (LIVE), live acty a djské vystúpenia (CLUB a ROOM). Na dvoch hlavných pódiách vystúpil zo slovenských zástupcov len na úvod festivalu DJ Rafo, inak bola prezentácii slovenskej hudobnej mikroklímy vyhradená neveľmi dobre vetraná ROOM (v závislosti od počtu ľudí v miestnosti).
V piatok sme prepásli úvod festivalu: a) českú skupinu Forma, ktorá mohla vytvoriť príjemný blípotavo-jazzový soundtrack k posedávaniu na trávniku, b) nenásilný melodický lo-fi pop od dua Princess Chelsea. Prichádzame a chvíľku sa zastavujeme v ROOM počas cukríkového IDM od Abnormala a prechádzame na trávnik z ktorého počúvame českého rappera Bonusa, ktorý sa vystupovaním aj frázovaním pohybuje niekde medzi Benem a Lyrikom. Nasledujú Trouble over Tokyo, falzet romantickejšieho Jamie Lidella, zo spálne na pódium v umelých spodkoch, ale so živými bicími. O jedenástej začína tanečná časť Wilsonicu - hudobným vrcholom piatkovej časti, live actom Machinedrum. Podobne ako keď v roku 2007 priniesol Wilsonic dubstepové hviezdy Digital Mystikz a Loefah-a, čím podporil rozvíjajúcu sa bratislavskú subbasovú kultúru, prizvaním Machinedrum-a teoreticky vytvoril potenciál pre ďalšie akcie, kde by sa hral juke. Aj keď by sa pred jeho vystúpením zišiel tanečný juke workshop, ľudia si našli svoje vlastné tanečné pohyby na frenetický juke s jungle/rave prímesami. Tanečnú časť nachvíľu narušilo vystúpenie Suicide of Western Culture, ich zvukové steny boli akoby z polystyrénu, aby mohlo pokračovať projektom Drums of Death. Basovo najfyzickejšia bola v piatok dubstep/techno tvorba českého producenta Side9000. V piatok odchádzame počas hlavnej hviezdy, Clarka. Jeho vystúpenie sa rozpačito rozbieha, v niečom to pôsobí akoby začínal na novo(?). Vynechávame Zeda Biasa.
V sobotu sme prepásli úvod festivalu: a) lotyšských Instrumenti, ktorých pravdepodobne energetické vystúpenie by mi pasovalo skôr niekedy okolo tretej ráno na prebratie b) DZA, ktorého pravdepodobne beatific vystúpenie by mi pasovalo okolo pol noci po Karaoke Tundra. Prichádzame počas Floexa, očakával som nadrozmernú krásu s projekciou kde sa striedajúci sa ľudia z publika hrajú roztomilú hru, ale dočkal som sa skladby "Nuda pre dva klarinety", možno bol len nesprávny čas a miesto, možno ich vystúpeniu chýbalo intímnejšie prostredie. Pjoni & Ink Midget vystupujú pre mierne statické publikum, potenciálnych tanečníkov im odlákal Henrik Schwarz. Rozujujúkal síce dav, ale v prebasovanom zvuku sa strácala hudobnosť skladieb, selekcia bola hit-or-miss a postupne jeho vystúpenie konvergovalo k dvojtuctovej diskoške. Tak ako mi pri Henrikovi vadili basy, pri Alexovi Smokeovi to boli výšky, boli rozstrapkané a hudba znela ako keby bola prehnaná cez kompresiu. Okrem toho je tento nový Wraetlic projekt abstraktnejší, potrebuje čistý zvuk a vystúpenie tak pôsobilo odcudzujúco pre ľudí, ktorí naozaj chceli tancovať, ale nemali na čo. To možno až príliš vynahradil Daedelus - jeho vystúpenie bolo zamerané na rytmickú zložku, virtuózne prechádzal žánrami, ale bez žánrových klišé. Avšak zanedbal svoj melodický potenciál, ktorý ukázal len veľmi zriedkavo, napríklad kúskom zo skladby Sundown, čí útržkom zo skladby Get Free od Major Lazer, ktorá zožala asi najintenzívnejšiu reakciu od publika (i keď nezaslúžene, keďže o dvadsať sekúnd už bol Daedelus niekde inde). Oproti svojmu vystúpeniu na Wilsonicu 2008 hral Mujuice viac tanečne a veselých pasáží bolo pomenej. Trio Elektro Guzzi podalo svoj štandardný výkon, veľmi podobný s výkonom na Festivale Next 2010, hypnotické rozvíjajúce sa techno hrané na gitare, basgitare a bicích. Vystúpenie Jaceka Sienkiewicza pôsobilo ako generické techno, aj keď to asi bolo zámerné - na novo vytvárať retro techno a oživovať tak nostalgiu. Publikum počas jeho live actu vyhralo cenu za najstatickejší výkon v pomere k tanečnosti hudby. Redinho efektuje svoj hlas do synťákov, a vychádza mu z toho neónový future soul. Vynechávame Ikoniku, ktorá určite svojím djským setom priniesla do záhrady tep súčasnej basovej hudby.
V piatok sme prepásli úvod festivalu: a) českú skupinu Forma, ktorá mohla vytvoriť príjemný blípotavo-jazzový soundtrack k posedávaniu na trávniku, b) nenásilný melodický lo-fi pop od dua Princess Chelsea. Prichádzame a chvíľku sa zastavujeme v ROOM počas cukríkového IDM od Abnormala a prechádzame na trávnik z ktorého počúvame českého rappera Bonusa, ktorý sa vystupovaním aj frázovaním pohybuje niekde medzi Benem a Lyrikom. Nasledujú Trouble over Tokyo, falzet romantickejšieho Jamie Lidella, zo spálne na pódium v umelých spodkoch, ale so živými bicími. O jedenástej začína tanečná časť Wilsonicu - hudobným vrcholom piatkovej časti, live actom Machinedrum. Podobne ako keď v roku 2007 priniesol Wilsonic dubstepové hviezdy Digital Mystikz a Loefah-a, čím podporil rozvíjajúcu sa bratislavskú subbasovú kultúru, prizvaním Machinedrum-a teoreticky vytvoril potenciál pre ďalšie akcie, kde by sa hral juke. Aj keď by sa pred jeho vystúpením zišiel tanečný juke workshop, ľudia si našli svoje vlastné tanečné pohyby na frenetický juke s jungle/rave prímesami. Tanečnú časť nachvíľu narušilo vystúpenie Suicide of Western Culture, ich zvukové steny boli akoby z polystyrénu, aby mohlo pokračovať projektom Drums of Death. Basovo najfyzickejšia bola v piatok dubstep/techno tvorba českého producenta Side9000. V piatok odchádzame počas hlavnej hviezdy, Clarka. Jeho vystúpenie sa rozpačito rozbieha, v niečom to pôsobí akoby začínal na novo(?). Vynechávame Zeda Biasa.
V sobotu sme prepásli úvod festivalu: a) lotyšských Instrumenti, ktorých pravdepodobne energetické vystúpenie by mi pasovalo skôr niekedy okolo tretej ráno na prebratie b) DZA, ktorého pravdepodobne beatific vystúpenie by mi pasovalo okolo pol noci po Karaoke Tundra. Prichádzame počas Floexa, očakával som nadrozmernú krásu s projekciou kde sa striedajúci sa ľudia z publika hrajú roztomilú hru, ale dočkal som sa skladby "Nuda pre dva klarinety", možno bol len nesprávny čas a miesto, možno ich vystúpeniu chýbalo intímnejšie prostredie. Pjoni & Ink Midget vystupujú pre mierne statické publikum, potenciálnych tanečníkov im odlákal Henrik Schwarz. Rozujujúkal síce dav, ale v prebasovanom zvuku sa strácala hudobnosť skladieb, selekcia bola hit-or-miss a postupne jeho vystúpenie konvergovalo k dvojtuctovej diskoške. Tak ako mi pri Henrikovi vadili basy, pri Alexovi Smokeovi to boli výšky, boli rozstrapkané a hudba znela ako keby bola prehnaná cez kompresiu. Okrem toho je tento nový Wraetlic projekt abstraktnejší, potrebuje čistý zvuk a vystúpenie tak pôsobilo odcudzujúco pre ľudí, ktorí naozaj chceli tancovať, ale nemali na čo. To možno až príliš vynahradil Daedelus - jeho vystúpenie bolo zamerané na rytmickú zložku, virtuózne prechádzal žánrami, ale bez žánrových klišé. Avšak zanedbal svoj melodický potenciál, ktorý ukázal len veľmi zriedkavo, napríklad kúskom zo skladby Sundown, čí útržkom zo skladby Get Free od Major Lazer, ktorá zožala asi najintenzívnejšiu reakciu od publika (i keď nezaslúžene, keďže o dvadsať sekúnd už bol Daedelus niekde inde). Oproti svojmu vystúpeniu na Wilsonicu 2008 hral Mujuice viac tanečne a veselých pasáží bolo pomenej. Trio Elektro Guzzi podalo svoj štandardný výkon, veľmi podobný s výkonom na Festivale Next 2010, hypnotické rozvíjajúce sa techno hrané na gitare, basgitare a bicích. Vystúpenie Jaceka Sienkiewicza pôsobilo ako generické techno, aj keď to asi bolo zámerné - na novo vytvárať retro techno a oživovať tak nostalgiu. Publikum počas jeho live actu vyhralo cenu za najstatickejší výkon v pomere k tanečnosti hudby. Redinho efektuje svoj hlas do synťákov, a vychádza mu z toho neónový future soul. Vynechávame Ikoniku, ktorá určite svojím djským setom priniesla do záhrady tep súčasnej basovej hudby.
Záver
Wilsonic povstal a preukázal, že jeho organizačný mechanizmus nezhrdzavel. Festival prebehol plynulo a príjemne. Výber miesta bol vynikajúci veľkosťou, dostupnosťou aj prostredím, avšak možno až trochu príliš v centre - zvuk sa odrážal ešte od domov na Dostojevského rade (whoa, koncerty pre obyvateľov zadarmo, mestská časť Ružinov by mala byť sponzorom festivalu). Na festival pravdepodobne prišlo menej ľudí, než by organizátori privítali, "chyba" mohla byť v neznámom programe, jeho okresanosti v porovnaní s minulými rokmi a trochu vyššom vstupnom.
Najznačnejšiu rezervu ukázal v hudobnej dramaturgii, ktorá bola pravdepodobne obmedzená absenciou sponzorov. V prípade budúceho vydania sa snáď podarí prilákať sponzorov, čo by umožnilo uchmatnúť z okolitých festivalov zástup čerstvých projektov. Showcase slovenských producentov by bolo vhodné doplniť pestrou paletou toho najlepšieho z okolitých krajín, ktorých hudobná produkcia je u nás menej viditeľná a ktorých cestovné i produkčné náklady nie sú také náročné (napríklad v spolupráci s Eastern Daze alebo inou platformou, ktorá sa túto oblasť snaží mapovať).
Nech by už mal Wilsonic akokoľvek okresanú dramaturgiu, sociálny rozmer jeho značky stále pretrváva. Je jedným z mála médií, ktoré vo väčšom rozmere v Bratislave spája ľudí so slabosťou pre súčasnú hudbu. Ďakujem za festival.
Najznačnejšiu rezervu ukázal v hudobnej dramaturgii, ktorá bola pravdepodobne obmedzená absenciou sponzorov. V prípade budúceho vydania sa snáď podarí prilákať sponzorov, čo by umožnilo uchmatnúť z okolitých festivalov zástup čerstvých projektov. Showcase slovenských producentov by bolo vhodné doplniť pestrou paletou toho najlepšieho z okolitých krajín, ktorých hudobná produkcia je u nás menej viditeľná a ktorých cestovné i produkčné náklady nie sú také náročné (napríklad v spolupráci s Eastern Daze alebo inou platformou, ktorá sa túto oblasť snaží mapovať).
Nech by už mal Wilsonic akokoľvek okresanú dramaturgiu, sociálny rozmer jeho značky stále pretrváva. Je jedným z mála médií, ktoré vo väčšom rozmere v Bratislave spája ľudí so slabosťou pre súčasnú hudbu. Ďakujem za festival.
No comments:
Post a Comment