Desať rokov festivalu Next * Žurnál, (asi) 49/2009

Článok k desiatým narodkám festivalu Next. Nie som si istý v ktorom čísle Žurnálu vyšiel, asi 49/2009.
Pdf-ko.

Basa udáva rytmus chôdze prichádzajúcich hudobníkov. Balkánska dychovka šmrncnutá dynamickým soundtrackom k britskému filmu, kakofonické prvky, bicie s jazzovou komplexnosťou a energiou hardcore-u. Vokalistka seká hlasom spolu so zásekmi bicích, aby v ďalšej skladbe spievala jemne, poeticko-melancholicky. Joshua Kohl diriguje tento ansámbl fyzicky - celým telom - skáče a plazí sa. Tak som si zapamätal koncert zoskupenia Degenerate Art Ensemble na treťom ročníku festivalu Next.
A už vtedy, v roku 2002, som mal pocit, že Next je hudobne a filozoficky dotiahnutý festival, ktorému sa darí napĺňať svoj zámer. Prinášať hudbu okrajovú, hraničnú, takú ktorá nepotvrdzuje zaužívané predstavy o tom čo je skladba a koncert, akým spôsobom sa má narábať s hudobným nástrojom a čo vlastne môžeme za hudobný nástroj považovať, ale vyvoláva v poslucháčovi otázky ohľadom samotnej povahy a významu hudby (napríklad: „Ó, môj bože, čo je toto za ohavnú nehudbu?“).

Takto vyhranená a konfrontačná filozofia festivalu si so sebou prináša tradičnú stigmu, ktorá zasahuje akékoľvek umenie, či už avantgardné alebo konceptuálne, ktoré nekomunikuje význam priamočiaro, jednoducho a v harmónii s väčšinovým chápaním. Potrebu obhajovať svoj zmysel existencie pred kritikmi, pre ktorých sú tieto diela kontraintuitívne a neprístupné, pred vyznávačmi konceptu estetiky z čias, keď bola stotožňovaná s kategóriou krásna. Umenie je dialóg a niekedy je jeho recepcia postavená skôr na dekódovaní myšlienok skrytých v diele, než nadchýnaním sa jeho krásou. Tu vzniká potenciálna komunikačná bariéra. Bez libreta, či objasňujúceho textu v bulletine, sa koncerty môžu stávať výzvou, ktorú ľudia nevedia a nechcú prijať. A hlavne hudobný zážitok je subjektívny. To, čo môže byť pre niekoho prvoplánovým potešením, môže byť pre iného neuchopiteľnou útrapou. Ale ak je jednou zo základných funkcií festivalu zoznamovať záujemcu s novým, niečím čo rozširuje jeho kultúrny obzor, Next ju napĺňa vnútorne súvisiacim, zároveň však rozmanitým výberom.

Koncerty na Nexte sa odohrávajú v rozličných polohách, či už formálne/žánrovo - elektro-akustické experimentovanie, jazzové improvizácie,... – tak i obsahovo/štýlovo – od humorných po seriózne.
Nie vždy tu koncert znamená publikum s hlbokými vráskami na čele zo snáh pochopiť explozívne vystúpenie improvizujúceho saxofonistu – niekedy sa Next premieňa na avantgardnú diskotéku (v podaní Jasona Forresta či Otta von Schiracha), alebo na humornú vokálnu improvizáciu (Phil Minton so zborom miestnych dobrovoľníkov).

Za desať rokov svojej existencie si Next vybudoval vyhranené postavenie na trhu s bratislavskými hudobnými festivalmi. Ťažko hovoriť o konkurencii, skôr o dopĺňaní sa, či vzájomných presahoch. Večery novej hudby prinášajú súčasnú vážnu hudbu, Bratislavské jazzové dni sa snažia reflektovať dianie na jazzovej scéne a Wilsonic si vybudoval renomé kvalitného festivalu súčasnej elektronickej hudby. Next sa pohybuje na hraniciach týchto festivalov, ale zároveň rezonuje aj s hudobným dianím vo svete, interpreti z jeho talónu vystupujú na festivaloch ako Konfrontationen, Ars Electronica, Happy New Ears...

Tento článok píšem z Café Oto - cez deň obyčajná kaviareň v londýnskom Dalstone, večer koncertný priestor slúžiaci podujatiam spriazneným s renomovaným hudobným časopisom The Wire. Za zopár mesiacov som tu zažil mnoho koncertov ako improvizovanej a experimentálnej hudby, tak i alternatívneho folku či popu. Čo ma teší je, že mi atmosférou pripomína bratislavskú A4 (i keď tu je trochu tichšie a staršie publikum), spätú s festivalom Next. A aj tu som zažil koncerty, ktoré išli nielen za moje hranice, počas ktorých sa publikum stretáva vonku a spiklenecky sa usmieva po extrémnom zážitku. Festival Next by sem bez zaváhania zapadol svojou dramaturgiou i prevedením.

Little Dragon @ Rhythm Factory, 7. december 2009

Drahá Yukimi, kto by neprepadol tvojmu hlasu v Summer Sun? Kto by kvôli tebe nepočúval Hird? Kto neochvejne čakal na druhý album od Little Dragon (aj keď tušil, že sa mu nebude páčiť až tak ako by naozaj chcel.)
The Rhythm Factory, tento poddimenzovaný priestor, tento miestami nemiestne baviaci sa a postávajúco-zacláňajúci "crowd",... si nezaslúžil tvoj koncert. Tvoj tribal nástup, elektrifikované šamanstvo si zaslúži vábivejšie prostredie a vernejší kmeň. Vášmu dielu to však nič neuberá, vyzeráš šťastnejšie/viac vo svojom živle ako pred rokom (a určite oveľa viac než ako keď som ťa videl počas krízy v Koop). Tvoja skupina ťa vyzdvihuje a naživo má váš nový album to, čo bolo asi príliš ťažké zachytiť (i keď tie ich disko pasáže nemajú až taký šmrnc).



A celkom milé prekvapenie pred koncertom (ak nerátam to ako som sedel s klávesákom pri stole počas toho ako videochatoval so svojou milovanou). Laura J Martin. Má najbližšie asi k Owenovi z Final Fantasy, ale namiesto huslí má flautu. Rapídne trilkuje a frázuje do home-made beats, sľučkuje svoj hlas i flautu. Možno ešte trochu hľadá istotu v speve, či skôr bezpečné položenie sa do neho, ale je to celkom milá súčasť prejavu. Pochoduješ v svojej hudbe a si milo šialená.

Tori Amos @ Jazz cafe, 2. december 2009

Ráno ma zobudil telefonát z rušnej Oxford street. Úplne som zabudol, že dnes rozdávajú voľné vstupenky na večerný koncert Tori Amos v Jazz Café. Čo už, aj tak mám najviac práce a jej nový album Midwinter Graces som si zatiaľ vypočul len veľmi ledabolo.

Na pripomenutie, rozhovor s Tori Amos od Zuzky, v ten deň keď Tori hrala v Inchebe (2007-06-27).