Mám predstavy ako by mal vyzerať ideálny prvý post na hudobno-kultúrnom blogu:
a) Úžasná skladba, ktorú čitateľ pravdepodobne nepozná a v ktorej by sa mohol nachvíľu rozplynúť, napríklad Horse trainer od Neotropic. Ku ktorej by autor blogu mohol dať historku - zoznámenie sa so skladbou cez Biomata, výmena darčekov priamo s Riz Maslen, o mesiac budem bývať na rovnakej ulici ako hudobníčka, redakcia časopisu Wire bude čoby bicyklom dohodil atď.
b) Menej známy popový klenot ako This is the dream of Win and Regime od Final Fantasy, dať živý link na videozáznam jeho koncertu, povedať o prídavku Pleach, plum, pear; spomenúť si na koncert Joanny Newsom v Arche, rozplývať sa.
c) Čosi úplne zinadiaľ, Yma Sumac a jej album Mambo!, plne využitá štyri a pól oktávy hlasového rozsahu, od hrdelnej animálnosti až po operné výšiny. Vstupná brána do sveta obskurných nahrávok, ktorými autor blogu zčasti žije.
d) Článkami ako Dekonstrukce indierocku či Úvodom do dubstepu, ktoré boli napísané, ale nemali kde výjsť. Niečim, čo by sa snažilo v tme nadviazať na slovenské diskurzy súčasnej nevážnej hudby, ktoré tu predsa niekde musia byť.
e) Sériou minirecenzií na nové milované nahrávky.
…
Hocičím čo by išlo trochu hlbšie, vykresľovalo hudobnú identitu autora.
Ale dnes nič z toho, dnes mám v prehrávači niečo čo sa mi nepáči ako celok, ale niektoré prvky ma priťahujú. Synťáky ma na čerstvom albume Calvina Harrisa ubíjajú, ale napríklad v skladbe worst day si viem nájsť niečo čo priťahuje moju pozornosť. Aspoň som vedel, dokým som to počúval cez slúchadlá. A tak sa tu venujem banálnemu sezónnemu popu namiesto árie od Alexandra Balenescu, a to preto, že to čo ma v niečom odpudzuje, mi tiež pomáha uvedomovať si niečo o sebe.
Vitajte.
