Desať rokov festivalu Next * Žurnál, (asi) 49/2009

Článok k desiatým narodkám festivalu Next. Nie som si istý v ktorom čísle Žurnálu vyšiel, asi 49/2009.
Pdf-ko.

Basa udáva rytmus chôdze prichádzajúcich hudobníkov. Balkánska dychovka šmrncnutá dynamickým soundtrackom k britskému filmu, kakofonické prvky, bicie s jazzovou komplexnosťou a energiou hardcore-u. Vokalistka seká hlasom spolu so zásekmi bicích, aby v ďalšej skladbe spievala jemne, poeticko-melancholicky. Joshua Kohl diriguje tento ansámbl fyzicky - celým telom - skáče a plazí sa. Tak som si zapamätal koncert zoskupenia Degenerate Art Ensemble na treťom ročníku festivalu Next.
A už vtedy, v roku 2002, som mal pocit, že Next je hudobne a filozoficky dotiahnutý festival, ktorému sa darí napĺňať svoj zámer. Prinášať hudbu okrajovú, hraničnú, takú ktorá nepotvrdzuje zaužívané predstavy o tom čo je skladba a koncert, akým spôsobom sa má narábať s hudobným nástrojom a čo vlastne môžeme za hudobný nástroj považovať, ale vyvoláva v poslucháčovi otázky ohľadom samotnej povahy a významu hudby (napríklad: „Ó, môj bože, čo je toto za ohavnú nehudbu?“).

Takto vyhranená a konfrontačná filozofia festivalu si so sebou prináša tradičnú stigmu, ktorá zasahuje akékoľvek umenie, či už avantgardné alebo konceptuálne, ktoré nekomunikuje význam priamočiaro, jednoducho a v harmónii s väčšinovým chápaním. Potrebu obhajovať svoj zmysel existencie pred kritikmi, pre ktorých sú tieto diela kontraintuitívne a neprístupné, pred vyznávačmi konceptu estetiky z čias, keď bola stotožňovaná s kategóriou krásna. Umenie je dialóg a niekedy je jeho recepcia postavená skôr na dekódovaní myšlienok skrytých v diele, než nadchýnaním sa jeho krásou. Tu vzniká potenciálna komunikačná bariéra. Bez libreta, či objasňujúceho textu v bulletine, sa koncerty môžu stávať výzvou, ktorú ľudia nevedia a nechcú prijať. A hlavne hudobný zážitok je subjektívny. To, čo môže byť pre niekoho prvoplánovým potešením, môže byť pre iného neuchopiteľnou útrapou. Ale ak je jednou zo základných funkcií festivalu zoznamovať záujemcu s novým, niečím čo rozširuje jeho kultúrny obzor, Next ju napĺňa vnútorne súvisiacim, zároveň však rozmanitým výberom.

Koncerty na Nexte sa odohrávajú v rozličných polohách, či už formálne/žánrovo - elektro-akustické experimentovanie, jazzové improvizácie,... – tak i obsahovo/štýlovo – od humorných po seriózne.
Nie vždy tu koncert znamená publikum s hlbokými vráskami na čele zo snáh pochopiť explozívne vystúpenie improvizujúceho saxofonistu – niekedy sa Next premieňa na avantgardnú diskotéku (v podaní Jasona Forresta či Otta von Schiracha), alebo na humornú vokálnu improvizáciu (Phil Minton so zborom miestnych dobrovoľníkov).

Za desať rokov svojej existencie si Next vybudoval vyhranené postavenie na trhu s bratislavskými hudobnými festivalmi. Ťažko hovoriť o konkurencii, skôr o dopĺňaní sa, či vzájomných presahoch. Večery novej hudby prinášajú súčasnú vážnu hudbu, Bratislavské jazzové dni sa snažia reflektovať dianie na jazzovej scéne a Wilsonic si vybudoval renomé kvalitného festivalu súčasnej elektronickej hudby. Next sa pohybuje na hraniciach týchto festivalov, ale zároveň rezonuje aj s hudobným dianím vo svete, interpreti z jeho talónu vystupujú na festivaloch ako Konfrontationen, Ars Electronica, Happy New Ears...

Tento článok píšem z Café Oto - cez deň obyčajná kaviareň v londýnskom Dalstone, večer koncertný priestor slúžiaci podujatiam spriazneným s renomovaným hudobným časopisom The Wire. Za zopár mesiacov som tu zažil mnoho koncertov ako improvizovanej a experimentálnej hudby, tak i alternatívneho folku či popu. Čo ma teší je, že mi atmosférou pripomína bratislavskú A4 (i keď tu je trochu tichšie a staršie publikum), spätú s festivalom Next. A aj tu som zažil koncerty, ktoré išli nielen za moje hranice, počas ktorých sa publikum stretáva vonku a spiklenecky sa usmieva po extrémnom zážitku. Festival Next by sem bez zaváhania zapadol svojou dramaturgiou i prevedením.

Little Dragon @ Rhythm Factory, 7. december 2009

Drahá Yukimi, kto by neprepadol tvojmu hlasu v Summer Sun? Kto by kvôli tebe nepočúval Hird? Kto neochvejne čakal na druhý album od Little Dragon (aj keď tušil, že sa mu nebude páčiť až tak ako by naozaj chcel.)
The Rhythm Factory, tento poddimenzovaný priestor, tento miestami nemiestne baviaci sa a postávajúco-zacláňajúci "crowd",... si nezaslúžil tvoj koncert. Tvoj tribal nástup, elektrifikované šamanstvo si zaslúži vábivejšie prostredie a vernejší kmeň. Vášmu dielu to však nič neuberá, vyzeráš šťastnejšie/viac vo svojom živle ako pred rokom (a určite oveľa viac než ako keď som ťa videl počas krízy v Koop). Tvoja skupina ťa vyzdvihuje a naživo má váš nový album to, čo bolo asi príliš ťažké zachytiť (i keď tie ich disko pasáže nemajú až taký šmrnc).



A celkom milé prekvapenie pred koncertom (ak nerátam to ako som sedel s klávesákom pri stole počas toho ako videochatoval so svojou milovanou). Laura J Martin. Má najbližšie asi k Owenovi z Final Fantasy, ale namiesto huslí má flautu. Rapídne trilkuje a frázuje do home-made beats, sľučkuje svoj hlas i flautu. Možno ešte trochu hľadá istotu v speve, či skôr bezpečné položenie sa do neho, ale je to celkom milá súčasť prejavu. Pochoduješ v svojej hudbe a si milo šialená.

Tori Amos @ Jazz cafe, 2. december 2009

Ráno ma zobudil telefonát z rušnej Oxford street. Úplne som zabudol, že dnes rozdávajú voľné vstupenky na večerný koncert Tori Amos v Jazz Café. Čo už, aj tak mám najviac práce a jej nový album Midwinter Graces som si zatiaľ vypočul len veľmi ledabolo.

Na pripomenutie, rozhovor s Tori Amos od Zuzky, v ten deň keď Tori hrala v Inchebe (2007-06-27).

Xela - The Divine (2009, Digitalis); Philip Jeck - The Spool (2009, Tapeworm), Tapes - Hissing Theatricals (2009, Jahtari)

Kazety sú zjavne v kurze. Toto nie je naozajstný post, len som písal odpoveď casi cada minuto na nadšené zdieľanie albumu Brosound od Sundog Peacehouse.

keď už sme pri týchto psychedelicky sfarbených pastorálnych selankách od digitalis, kde žblnkotá neznečistená bystrina, nad ktorou poletujú ľúbezne čvirikotajúce vtáčiky,
tak hneď v susedstve si postavil kostol Xela, kde zvony vrstevnato odbíjajú, a švárne dievky spievajú elégie, vnorené do drone-u maľovaného podobnou paletou ako sundog.


digitalis má celkom vyjasnenú estetiku toho čo vydávajú, a mám pocit ako keby tých kaziet vydali tento rok das 70, môžu tam byť ďalšie skryté čierne perly.

ad renesancia kaziet:
aktuálne číslo His Voice je venované kazetám: Tance na tenkem pásku

nedávno som bol na úvodnom večierku vydavateľstva Tapeworm, a aj keď koncerty s kazetami nemali nič spoločné, prvý release je celkom zaujímavý philip jeck - spool


Tapes vydali tento mesiac EP Hissing Theatricals
, 8bit digidub, ktorý prehrali na pásky, čo tomu dodalo textúru, ale zároveň sa im darí zachovať zvukovú hĺbku (Peter Bayne o tom pekne píše).

Mathew Sawyer (The Ghosts), Le Volume Courbe * Cafe Oto, 28. november 2009

Mathew Sayer má pre mňa hraničný vokálny prejav, podobne ako Kurt Vile, ale inak - viac uteká do výšok, falzét, snáh o blues. Najemotívnejším na jeho prejave bolo dupanie ľavou nohou, ešte aj za klavírom.

i'm sorry for not being a piano player

moje hudobné asociácie boli čím ďalej tým viac mimo, chvíľu mi to pripomínalo frázovaním soundtrack k pomáde.
Ghosts stavajú hudbu okolo Mathewa, akoby každý nástroj bol jeho extenziou, čo vo výsledku niekedy pôsobí monotónne.
Krásny moment neistoty - bubeník hrá naprázdno nad bicími, aby sa uistil o postupnosti rytmu.
Z bluesu do westernu, casio synťák nastavený na orgán.

You are my friend, fly away fly away, tralala tralala.

trochu random

a jeho klávesáčka vyzerala ako veľmi pekný franz kafka.



Le Volume Courbe
Dve dievčatá, husle, roztomilý dievčenský spev, zhlasený tlkot srdca,... nastupuje dievčenská vízia. Intro priláka pozornosť, následne sa k skupine pridávajú chlapci.
Dievčatá hudbe dodávajú "cute", chlapci jej dodávajú "awesome" (hlavne perkusionista s hlbokým kufríkom - kabasa, triangel, a všetky tie nástroje, ktorých mená nepoznám)
Charlotte má hanblivý prejav ako Barbora, keby nemala tak vysoko mikrofón, tak by asi hľadela stále do zeme. Cocorosie, Emiliana Torrini, Valerie Trebeljahr, Donna Regina? Celý čas som si nevedel vybaviť koho mi jej detské riekanky pripomínali.
Na husle, xylofón a iné jej hrala Mel Draisey z Clientele, s celkom výrazným a pritom príjemným pódiovým charakterom.
Vo výsledku to boli pekne naplnené známe formy.
Twee meets gaze, tweegaze? Celkom dáva zmysel, že predskakovali My Bloody Valentine.

Vibrácie mestskej hudby

Tento článok mi nevyšiel pred dvoma rokmi v jednom týždenníku. (Spomenul som si na neho v súvislosti s tým, že som dostal ponuku pre nich napísať o Nexte, a neviem či sa mi chce opäť vstúpiť do týchto neuspokojivých vôd.)
Ale písal som ho pre nich a tak je trochu jednoduchším úvodom do dubstepu, bez priehršťa faktografie, odbočiek k hardcore kontinuu, hlbších úvah nad vzťahom dubstepu a minimal techna,..
Je to verzia bez akýchkoľvek editorských úprav a určite by sa mu zišli, a aha aký som mu vymyslel smiešny perex: Poďte tancovať v basovom objatí súčasnej hudby južného Londýna.


Smutek. Smutek stékal po městských střechách, smutek plaval ulicemi, smutek zaplňoval podzemní dráhu, ani nejvyšší špičky budov z něho nevyčnívaly, smutek byl pachem tohoto města a držel se v něm jako pod poklopem.
(Egon Bondy: Cybercomics)

Predhovor
Basová linka má okrem hudobného významu aj telesný; jej zvuk v rámci priestoru, ktorým sa nesie, vytvára všeobklopujúce chvenie – jej príjemca je ako v objatí. A to je ten pocit, ktorý zažívaš, keď si na správnom dubstepovom večierku: akoby Ťa hudba objala, prijala do seba.

Dubstep ako žáner
Dubstep je žáner tanečnej elektronickej hudby a zdieľa prvky s inými žánrami. Váha basov dubu/reggae, pochmurný futurizmus techna, preriedené beaty UK Garage, monumentálnosť doom-metalu, úctivé pokyvkávanie hlavou hip-hopu. Prepája ich mohutnosťou basových, či skôr sub-basových liniek.
Je zaraďovaný do kategórie mestskej hudby nultých rokov a nie je jediný hybrid UK Garage/2Stepu - istú dobu ide jeho vývin ruku v ruke s Grime-om (jeden z jeho hlavných predstaviteľov, Dizzee Rascal, u nás vystúpil ako headliner festivalu Pohoda 2006). Ale zatiaľ čo sa dubstep orientuje viac na skľučujúcu inštrumentáciu postapokalyptických rozmerov, pri grime slúži hudba ako podklad pre rapídny a priebojný flow MCs. Ako to vystihol Tomáš Prokopčák vo svojom článku Grime - "Grime možno nazvať istou šovinistickou reakciou londýnskych undergroundových MCs na prefeminizovaný a mäkký zvuk typického 2stepu." Dubstep však tiež využíva MCs – niektorí sú tu kvôli ceremónii, hecujú dav a niektorí vystupujú ako poeticko-kryptickí poslovia z budúcnosti.
Z počiatkov dubstepu len v skratke vymenujem: producent El-B, Dj Hatcha a obchod Big Apple Records, klub Forward>>, Kode9 a pirátske vysielanie na Rinse FM, večierky a vydavateľstvo Digital Mystikz.

Dubstepové stereotypy
Tak ako je hip-hop pre mnohých len pornografia peňazí, slávy a maskulínnej dominancie; emo symbol žiletiek a plaču; i okolo dubstepu sa vytvoril zovšeobecnený stereotyp - klišé cez ktoré je zobrazovaný je postapokalyptická prázdnota vyľudnených miest a tento článok som mohol pokojne začať i takto:
Na počiatku nebola tma, ale svetlo blikajúcich lámp v uličkách jednej okrajovej štvrti južného Londýna. V Croydone niet kam uniknúť, miesto má auru devastujúcej (bez)osudovosti. Ako obraz z temnej vízie budúcnosti, ktorý ale existuje v našej súčasnosti...
Dubstepová realita je ale oveľa variabilnejšia ako tento jeden obraz.

Dubstep vo svete vs. Dubstep u nás
Aj keď sa za kolísku dubstepu právom považuje Croydon, sudička internet spôsobila, že jeho mikroscéna sa v krátkej dobe rozvinula do globálnych rozmerov. Blogy, diskusné fóra, P2P siete, (Barefiles.com, Dubstepforum.com)... efektívne dostávajú túto hudbu mimo Londýna. Ďalším životným impulzom je pravidelná rozhlasová show na BBC Radio 1 venovaná dubstepu (moderuje Mary Anne Hobbs) a za zmienku stojí aj svojbytný album Burial (od interpreta Burial), ktorý spravil s dubstepom približne to, čo Raymond Chandler s detektívkou drsnej školy. Evokatívna intenzita z neho spravila album roka v rebríčkoch mnohých relevantných žurnalistov. [túto analógiu Buriala s Chandlarom by sa zišlo prepísať - pri Chandlerovi išlo o posunutie a naplnenie žánru, pri Burialovi o presadenie žánru mimo scény...?]

U nás ako lastovička dubstepu priletel na festival Multiplace 2005 dj a teoretik Kode9, ale zásadných historických bodov je viacero: festival Wilsonic (minulý ročník: masívny zvuk Vex’d, tento ročník: celý stage venovaný dubstepu), relácia DvaUnlimited na internetovom rádiu Tlis, večierky Bwo! v Subclube, jedna bednička platní v obchode Notape. V Čechách už vyšiel i prvý vinyl (Side9000) u nás sa aspoň zjavilo zopár skladieb na Myspace (MiretZ).

[Zásadný rozdiel je v tom, že zatiaľ čo u nás je dubstep scéna - na ktorej sa všetcia poznajú, v Londýne dubstep prerástol do trendu - a pred klubom vás oslovujú otázkou: "Pills?". - rozvinúť porovnanie dubstepového večierka v Subclube vs. v Masse]

Dubstep teraz
Sme v momente neistoty ďalšieho rozvoja dubstepu, vždy to bol len zastrešujúci termín pre rôznorodé prúdy a vplyvy a je dosť možné, že nastane prirodzená fragmentácia scény. Na druhú stranu si buduje svojský vzťah s (minimal) technom, ktoré ho akoby prijalo za nevlastného mladšieho súrodenca. A remix skladby Spomaľ, máš privysokú rýchlosť od Dja Ans-a, naznačuje smerom k prepájaniu s popkultúrou, čomu sa donedávna dubstep intuitívne vyhýbal.

Čo však, dúfajme, pretrvá je jeho očistná funkcia. Niežeby sa dubstep nedal počúvať doma, je mi výhradným zvukovým sprievodcom k písaniu tohto článku, ale jeho skutočný potenciál sa rozvinie v masívnom, pohlcujúcom, klubovom zvuku. V tom spirituálnom momente je dubstep nielen jeden z pohľadov na tanečnú hudbu, ale aj na žitie v súčasnosti. A hovorí, že žijeme v predstavách seba v budúcnosti a pripomína nám potrebu aktualizovať samých seba v danom momente a žiť ho čo najintenzívnejšie.

eRikm & DJ Sniff

DJ Sniff & Erik M
Hoci je skladba Skreč díler od DJa Spinhandza rozprávaná v troch jazykoch, ide o príbeh zrozumiteľne artikulovaný, prístupný a zábavný. Pomimo toho ukazuje ako sa gramofón v správnych rukách stáva hudobným nástrojom, manuálnym analógovým samplerom (1), prostredníctvom ktorého hudobník vyberá úryvky rozličných nahrávok a rekontextualizuje ich do nového celku. Spomínaná skladba vyšla toto leto v rámci prvej slovenskej turntablistickej kompilácie Audio Graffiti, na ktorej svoje techniky a prístupy prezentujú domáci gramofónisti. Tie nadväzujú na hip-hopové kontinuum, avšak na inovatívne využitia gramofónov pri hudobnej kompozícii sa dá pozerať aj z hľadiska duchampovskej tradície readymadeov. Či už ide o vinylovú platňu ako nájdený objekt, alebo crate digging ako produkčnú metódu, vo výsledku je to sampling podmienený kultúrnou identitou, ktorý poháňa všetkých zúčastnených (tých, ktorých prsty zmutovali neprestajným kontaktom s milovaným mixpultom). Tu sa pri pomyselných gramofónoch stretávajú Grandmaster Flash a Christian Marclay, Kid Koala a Philip Jeck, DJ Sniff a eRikm.
DJ Sniff (Takuro Mizuta Lippit) je umelecký riaditeľ Štúdia pre elektro-inštrumentálnu hudbu (Steim) v Amsterdame. Je ovplyvnený Grandmastrom Flashom a hiphopovou kultúrou, rovnako však free jazzovým hnutím. eRikm je hudobník a vizuálny umelec, v hudobnej tvorbe rozvíja prístupy Christiana Marclaya (ktorý experimentuje s materialitou vinylu). Festival Next 2009 bude miestom ich druhého spoločného vystúpenia. Duo experimentálnych improvizujúcich gramofónistov so zvládnutou gramatikou turntablizmu, sa zameria na miesta otvorené invencii. Nepôjde o tradičné naučené a prepracované rutiny, aké sme mohli zažiť napríklad vo vystúpení Birdy Nam Nam na Wilsonicu, skôr o pohľad na energiu a ducha free-jazzových jamov skrz možnosti gramofónov. Nie je isté nakoľko sa vinylové dosky musia obávať materiálnej dekonštrukcie - nebolo by to prvý krát čo by niekto samploval z vinylu nie prostredníctvom tradičného nahrávania, ale za pomoci pílky a lepidla - ale určite to nebude jemné predstavenie.

1. White, Miles. The Phonograph Turntable and Performance Practice in Hip Hop Music [online]. [cit. 2009-11-13]. Dostupné na internete: .

P.S: písané pre festival next 2009. Mimochodom DJ Sniff má svoje meno z mojej obľúbenej rozprávkovej série Mumini od Tove Jansson. Už mu chýba len MC Snufkin .)

Londýnske kultúrne trápenie

Štvrtok večer v Londýne.

Bude to Giullia y los Tellarini?


Alebo Cleveland Watkiss (s Goldiem, Talvinom Singhom, a mnohými ďalšími)


Či nedajbože kazetový večierok Tapeworm v Café Oto
London’s new cassette-only label, The Tapeworm, presents their first event, “The Night of the Long Worms”, featuring Leif Elggren and Joachim Nordwall (both SE), Meltaot, Souls on Board with Bruce Gilbert, Philip Jeck, Baraclough, Simon Fisher Turner (all UK).

Nevraviac o tom, že sú tu aj Decemberists, Atari Teenage Riot, Asobi Seksu, Kira Kira, Gilberto Gil, Dorian Concept... Všetko na rozličných miestach. Život v Londýne je ohľadom kultúrnych možností predpokladom na fyzické i psychické roztrhanie človeka.

Laura Veirs - July Flame (2010, Raven Marching Band)

Láska na prvý počuv, postupne vystavaný pesničkársky skelet, ktorý je neskôr podporený sláčikmi a chórom. Letné noci, vzdialené ohňostroje.
Ďalšie skladby do ktorých sa zamilovať: Summer is the Champion, Wide-Eyed Legless.





laura veirs homepage

Dead Man's Bones - Dead Man's Bones (2009, Anti)

Tieň kráčajúcej ženy zakrýva jej slzy, záhrobná poézia v nočných zvukoch cintorínu.
Pôvodne to mal byť soundtrack k divadelnému predstaveniu; duchársky láskypríbeh tajuplného hrôzostrašna. Ryan Gosling a Zach Shields zdieľajú posadnutosť nadprirodzenom, duchmi a netvormi, mrtvolami, ktoré povstali zo svojich hrobov. Ich projekt sa rozvinul do formy malej udalosti, kde sa stretáva helovínsky gospel s detským chórom, strašidelné filmy s doo-wopom.
Úvod albumu je poetický - rytmicky trieštiace sa sklo (broken glass/broken hearts), truhlová basa, sem-tam osamelý slák - vytvára Burtonovskú atmosféru. Tretia skladba je prelomová, uptempo rytmika má v sebe Waitsovský twist, "videl som niečo v izbe, v ktorej spíš". Štvrtá skladba privádza na scénu osvetlenú sviečkami detský zbor s textom "like a lamb to the slaughter". Deti spievajúce mierne nepatričné texty sú v hudobnej tradícii celkom lákavo-kontroverzný prvok. Zbor z konzervatória pri striebornom jazere tu nie je využívaný samoúčelne - podkresľuje, vyvažuje a dopĺňa starosvetský rozochvený barytón Ryana Goslinga a mierne zameniteľný indie prejav Zacha Shieldsa. Štylistická cieľavedomosť je podporené výberom nástrojov i metód. V producentskom prístupe cítiť rebéliu voči profesionalite, hravý diletantizmus, evokovanú naivitu - detský zbor slúži ako katalyzátor tvorivosti. Na prvom mieste je zábava, až potom hudba, čo v tomto prípade výslednému celku prospieva. Mrtvé deti si spievajú na výlete loďou, na cmiteri zvodný diabol organizuje open-air kabaret a z Lose your soul cítiť materializujúcu sa energiu zburcovanej detskej masy.
Atmosféra strašidelnosti kombinovaná s detským entuziazmom. Chytľavosť. Arcade Fire hrajúci koncert v Rodine Addamsovcov. Nick Cave a Tom Waits vo vašej lokálnej škôlke.


:domovská stránka, myspace, vydavateľstvo

Batcha de Mental - Rawbit Shitout (2009, Chernobyl Musick)

batcha de mental myspace, chernobyl musick myspace

:Recenzia pre tlis

Čerstvý album, ktorý prepája svetové diskurzy súčasnej nielen tanečnej hudby so slovenskou tradíciou
Svoju hudbu vydáva pod rozličnými prezývkami, avšak alterego Batcha de Mental mu v poslednej dobe prischlo najviac. Tvorbu tohto slovenského skladateľa môžete poznať z festivalov New New a Wilsonic, podujatí Heavy Mental, koncertov v rozličných kluboch, či ako sprievodnú hudbu k módnym prehliadkám.
Aktuálne vydáva svoj album Rawbit Shitout na brniansko-bratislavskom internetovom vydavateľstve Chernobyl musick. Album je poňatý ako retrospektíva, zhŕňa produkciu za viacero rokov, je ukončením obdobia, ale tiež vyvoláva tradičnú otázku kam ďalej.
Produkčne z albumu cítiť mnohosť vplyvov. Úvodná skladba senióre má miestami feel ako mashup kida606 s avalanches, a z druhej skladby - deň dobročinnej chirurgie - cítiť dat politics. Sample, odkazy, simulácie. V niektorých skladbách nie je možné rozlíšiť kde končí Bačova hudobná identita a kde začínajú simulácie iných producentov. Ale v žiadnom prípade to nie je plagiátorstvo, skôr dekonštrukcia cudzích produkčných postupov a spätná rekonštrukcia skrz vlastnú identitu. Na albume sa tak zjavia dve dubstepové paródie, tri remixy či koververzie slovenských skladieb s hlbšou tradíciou, ale aj znôška pôvodného mutantského elektra.
Produkcia by mohla byť kontrastnejšia, bicie linky sofistikovanejšie, aj keď tu sa zo mňa možno ozýva nepochopenie toho, že primitívnosť je tu jedným zo základných komunikačných prostriedkov. samozrejme nie vždy, tento album je len ťažko zovšeobecniť - na jednej strane je cítiť hutnú kompaktnosť produkcie, ktorú by možno nezaškodilo prevzdušniť, - na druhej strane sa tu vyskytujú skladby, ktoré majú v sebe ľahkú bezprostrednosť.
Aj keď album celkom drží pokope, každá skladba je vlastný svet a treba sa jej venovať osobitne. V remixovanej hymne cítiť unavenú monumentálnosť dutého pomníka v slovenskej dedine, akúsi faux-masívnosť konštrukcie budovanej z kartónu, ktorá sa môže hockedy zrútiť. Macejko môže mať v primitívnych pasážach trochu scooter feel, ale zároveň ukazuje ako bača dokáže nielen rozvíjať a posúvať tradičnú melódiu podľa svojich predstáv, ale dodávať pôvodným skladbám novú plnosť. Dopĺňať v nich absentujúce roviny. Najsilnejším príkladom je Sprejer frajer - pôvodný text skladby rozpráva detsky naivne hyperbolizovaným hlasom o kriminalite a skorumpovanosti mužov zákona, ktorí sa venujú represii banálne-romantického sprejovania a pritom zatvárajú oči pred ozajstným zločinom. Protourbánne hudobné stvárnenie depresívnej postapokalyptickej scenérie piateho obvodu Bratislavy dostáva v Bačovom podaní mutantský kontext, a súčasne vyzdvihuje kontrastné aspekty konfliktu medzi idealistickým a dystopickým. Poslucháč sa tak môže nanovo pozrieť na svet, cez bačove zaslizené okuliare.
Klaustromum, dadaistická perla, láska na prvý počuv. A pritom jedna zo starších skladieb. To nám umožňuje pozrieť sa na Bačovu produkciu z historickej perspektívy. Od tejto ľahkej humornosti sa vyvíja smerom ku stlačenej monumentálnosti, akoby mu stále silnejšie uťahovali zvieraciu kazajku a on sa reaktívne uzavieral stále hlbšie sám do seba. Dokáže Bača uniknúť zo svojej vlastnej čiernej diery a znovuobjaví ľahkosť? Alebo ju potrebuje prijať, zvnútorniť a vyťažiť z nej monumentálne maximum? Tak či onak, tento album sľubne ukazuje rozličnými možnými smermi, len jednému z nich treba začať veriť.

Galvanised @ Café OTO, 16. október 2009

Lonesome Cowboys From Hell
Ako dekorácia dievča spiace na kožušinke. Klaunovský kostým, Lou Reedovský hlas, noisy blues, srdiečkové spodné prádlo. Virtuózny huslista v teplákoch, jednostrunná redneck basa. Žiadne jódlovanie, a v pozadí multiinštrumentalista bicie/banjo/harmonika.

Nitkowski
We are Nitkowski and we are really sorry.
Rokec, gitara basa bicie, lol? Atmosférické nájazdy do mathcoru/rocku. Skôr by som čakal spotenú organickú biomasu pogujúcu v hXc klube ako vždy sediace publikum v café oto. Hranice Café OTO ohľadom toho aká hudba tu nedokáže roztancovať ľudí sa stále rozširujú.


Agaskodo Teliverek
Ukričaná aziatka. Toto nie je Deerhoof, u wish. Dve gitary a bicie, bez basy to pôsobí miestami plocho (neskôr si požičiaju basáka z inej skupiny).
Aziatka dáva deathmetalový hrdelný vokál. Toto nie je Mu, I wish.

Simon Bookish
Ach Šimon, toto nepódium je pre teba malé, tvoja charizma ide odtrhnúť strechu. Z nôt hrajú dva saxofóny (tenor a alt) a basa. Bicie, farfisa synth. A na úvod Portrait of an Artist as a Fountain.

Osadné @ MFF Londýn, 22. októbra 2009

Tamže na južnom brehu Temže premietali dnes v National Film Theatre v rámci festivalu slovenský dokumentárny film Osadné. Dejová línia neinformovaného putovania za spirituálne podmieným cieľom bola v mnohom prekonaná impresiami každodenných výjavov zo života dedinky s 200 obyvateľmi.

A bolo fajn si vo voľnej asociácii pripomenúť, že celosvetová penetrácia internetu je 25% a problémy informačnej spoločnosti, ktorým sa "toľko" venujem, sú pre mnohých ľudí celkom irelevantné.

I love FWD @ Plastic People, 18. októbra 2009

Pach vonnej tyčinky zabodnutej do škáry v drevenom strope, miesiaci sa s marihuanovou arómou aby nakoniec aj tak zvíťazili pot, voňavky a dezodoranty ľudí v tanci strácajúcej sa identity - taviaca sa biomasa v potemnelom klube s veľmi selektívnou ventiláciou (dva ventilátory v jednom kúte).
Funky z CDplayerov, chladný garáž a bassline zo serata alebo dubstep z platní - všetko zo všetkého vytvárajúci idiosynkratický zvuk klubovej noci napĺňajúci hudobné predstavy o FWD.
Roska, Gemmy, Silkie, decentný prejav MCho, všetko postupne eskaluje k finále: Plastician, jeho grime by mohol zapalovať pouličné ohne, poháňať intenzitou prežitku do boja, ale za akú vec by sa toto publikum spolu dokázalo postaviť? Možno tak za Listinu práv teenagerov na nedeľné vychádzky za životným štýlom.

Povestná I love FWD.

if dying is lonely, so my living is the loneliest thing

so we're alone tonight

ahoj tomáš :'(*

James Blackshaw @ Vortex, 17. September 2009

Keby som sa nezamiloval do Fahey-ho Days have gone by, Takoma records, amerického primitivizmu, surového Delta blues, dnes by toto miesto asi patrilo Jamesovi. Síce som zmeškal jeho koncert vo Vortexe, čo je prevážne jazzový klub len tu kúsok povyše cesty za Dalston Junction. Ale i bez orchestrálnej autentickosti koncertného zážitku som sa zamiloval do skladby Cross z jeho ostatného albumu Glass Bead Game - síce som ho počul už pred letom, ale narozdiel od jeho predchádzajúcich albumov ma neuchvátil na prvé počutia a upadol u mňa do zabudnutia. Až tu, tesne pred koncertom, som si opätovne vypočul skladbu Cross, a možno jej len bolo treba trochu viac priestoru do ktorého sa vzniesť, ktorý očarovať, čo moje slúchadlá a notbúkové reproduktory veľmi nedovoľujú, až tu som sa do nej zamiloval. Ale je to rozporuplná láska:

I am constantly falling out of love with this song. Rationally I know we were not meant for each other, but emotionally I do not want to split with it, to destroy something that my ratio can't comprehend about this song.

Na koncert som nešiel, pracoval som na diskurznej analýze, audite sociálných médii, čomsi takom, ale tá skladba je tu stále so mnou a sprevádza ma niektorými miestami/rozpoležaniami.

Au Revoir Simone @ The Union Chapel, 2. Oktober 2009

Mm, dievčatá, bonusové príbehy o náboženskej výchove (2/3), zladené vábivé pohyby, tanečné umelé bicie pre publikum sediace na kostolných laviciach v Union Chapel, a veľmi prežívavá hra na klávesy Annie {3.

Beth Jeans Houghton @ The Slaughtered Lamb, 23. September 2009

The Slaughtered Lamb sa tvári ako štandardný pub, ale v podzemí ukrýva pohodlné miesto pre koncerty. Od Beth Jeans Houghton som čakal akustické uspávanky, ale jej podporná skupina the Hooves of Destiny mala veselú trúbku, bicie (s diy kopákom z kufra), a Beth mala najväčšiu parochňu na svete.

Holly Throsby @ Cafe Oto, 22. September 2009

Cafe Oto je spriaznené s jediným hudobným časopisom, ktorý odoberám a okrem toho, že cez deň je to pokojné prostredie na prácu, po večeroch sa z neho stáva ešte pokojnejšie prostredie pre koncerty (v niektorých prípadoch až príliš pokojné).
Včera bol menší folkový večierok, pričom vrcholom bola Holly Thorsby, ale najmä jej perkusionistka Bree, ktorá jej skladbám dodávala trochu šuchotavého vzruchu a dynamiky.

fragmenty nenapísaných recenzií (august 2009)

Anouar Brahem : ako by asi spieval john fahey?
Eleni Karaindrou : aké ľahké sa je zamilovať do skladby, william basinski vraví "i like putting something on and falling into it. and leaving it on for days", jej dielo ako jedna veľká variácia
Sally Shapiro - My Guilty Pleasure : má to v názve
Sparks - Seduction Of Ingmar Bergman : fun
The XX - XX : the kills na ópiu a bez napätia
Va Kompakt Total vol. 10 : giev me some disko
Zola Jesus - The Spoils : zóla je nejaká spríjemnená



Final Fantasy - Has a Good Home : koncert
Lali Puna - I Thought I Was Over That : veď vieme, špirála
Balanescu Quartet - Maria T : nádherná aria


Health - Get Color : oh koľko nových fanúšikov health som videl na creepy teepee.
Imogen Heap - Ellipse : niečo mi tu chýba, a efekty to nie sú.
Little Dragon - Machine Dreams : naplnilo moje neblahé očakávania, ale yukimi je stále oh-so-sweet



http://pitchfork.com/features/articles/7703-the-decade-in-pop/2/
Often, the pleasure of pop is surrender: when a record overrides your reflexes or emotions for a few minutes, when you let it possess you.

Prvý post, Calvin Harris - Ready for the Weekend

Mám predstavy ako by mal vyzerať ideálny prvý post na hudobno-kultúrnom blogu:

a) Úžasná skladba, ktorú čitateľ pravdepodobne nepozná a v ktorej by sa mohol nachvíľu rozplynúť, napríklad Horse trainer od Neotropic. Ku ktorej by autor blogu mohol dať historku - zoznámenie sa so skladbou cez Biomata, výmena darčekov priamo s Riz Maslen, o mesiac budem bývať na rovnakej ulici ako hudobníčka, redakcia časopisu Wire bude čoby bicyklom dohodil atď.

b) Menej známy popový klenot ako This is the dream of Win and Regime od Final Fantasy, dať živý link na videozáznam jeho koncertu, povedať o prídavku Pleach, plum, pear; spomenúť si na koncert Joanny Newsom v Arche, rozplývať sa.

c) Čosi úplne zinadiaľ, Yma Sumac a jej album Mambo!, plne využitá štyri a pól oktávy hlasového rozsahu, od hrdelnej animálnosti až po operné výšiny. Vstupná brána do sveta obskurných nahrávok, ktorými autor blogu zčasti žije.

d) Článkami ako Dekonstrukce indierocku či Úvodom do dubstepu, ktoré boli napísané, ale nemali kde výjsť. Niečim, čo by sa snažilo v tme nadviazať na slovenské diskurzy súčasnej nevážnej hudby, ktoré tu predsa niekde musia byť.

e) Sériou minirecenzií na nové milované nahrávky.

…

Hocičím čo by išlo trochu hlbšie, vykresľovalo hudobnú identitu autora.

Ale dnes nič z toho, dnes mám v prehrávači niečo čo sa mi nepáči ako celok, ale niektoré prvky ma priťahujú. Synťáky ma na čerstvom albume Calvina Harrisa ubíjajú, ale napríklad v skladbe worst day si viem nájsť niečo čo priťahuje moju pozornosť. Aspoň som vedel, dokým som to počúval cez slúchadlá. A tak sa tu venujem banálnemu sezónnemu popu namiesto árie od Alexandra Balenescu, a to preto, že to čo ma v niečom odpudzuje, mi tiež pomáha uvedomovať si niečo o sebe.

Vitajte.